Aj keď je pravda, že fotografi zvyknú pri foteniach používať svoje zaužívané postupy, pri fotení rodín a malých detí to tak úplne neplatí. Každé fotenie je úplne iné a jedinečné – tak, ako jeho aktéri. Niektorí sú hanbliví a potrebujú posmeliť, medzi inými sa dá krájať napätie z nie úplne dobrovoľnej účasti, a niekedy si to deti užívajú až tak veľmi, že vyžaduje mimoriadne fyzické úsilie fotografa ich s tým fotoaparátom vôbec dobehnúť. Na druhej strane spektra sú takzvane ideálne fotenia, ako toto. Autentické a prirodzené, nenútené, veselé. Zachytiť radosť z prítomnosti toho druhého a úrimný smiech z vystrájania medzi opadaným lístím bolo mimoriadne jednoduché. Do toho krásne jesenné farby a mäkké svetlo zo zapadajúceho slnka – splnený sen každého fotografa.
Chceli by ste aj vy podobné fotografie? Napíšte mi!